Politiky snehu: o dejinách a budúcnosti lyžiarskej rekreácie

Čierna kukla a vetrovka po sestre, ktorá je o dve čísla väčšia, vám môže zabezpečiť solídnu mieru slobody. Aspoň to platilo pre mňa. Moja androgýnna silueta sa rútila dolu svahom, nechávajúc za chrbtom väčšinu neistôt dospievajúceho dievčaťa. Otec mi robil náležitého partnera a vôbec ma nešetril. Mohla som si naplno užívať benefity chlapčenstva, ale namiesto lýtok sa mi od námahy zapaľovali stehná. Po pár jazdách som hýrila najružovejšou náladou. Bolo mi, akoby som bola prvý človek.

Výčitky, že lyžovanie je buržoázny šport, som prvýkrát počula až oveľa neskôr. Moje lyžiarske zážitky z kraja, kde sa spúšťalo z každej naklonenej roviny, tomuto tvrdeniu vôbec nešli naproti. Podobných zážitkov však rokmi ubudlo. Zatiaľ čo veľké strediská expandujú a diverzifikujú ponuku, malé svahy mimo turistického hľadáčika miznú spolu s posledným snehom. Čo ostalo z kultúry lyžovania na Spiši, má ešte zmysel niečo budovať a pre koho vlastne?

Obecný vlek ako kultúrny artefakt

Zastanem pri prvom zlome a sledujem, ako sa sekanými oblúkmi spúšťa na úzkom páse menčestru popri vleku. Hoci môj otec má už roky carvingové lyže, jeho štýl sa vôbec nezmenil. Ostré zuby kristiánok sú vždy urputne presné. Žiadny sklon nie je dosť prudký na to, aby rozhodil jeho rytmus. Je dlhoročným a skúseným lyžiarom, odchovaným na manuálne upravených svahoch Spiša.

„Mohol by sa tu jazdiť svetový pohár,“ hovorí mi nadsadene, keď sedíme v jedinom bufete strediska Mraznica začiatkom februára 2025. Leží v Spišsko-gemerskom rudohorí, nad obcou Hnilčík a patrí medzi tie, ktoré poznajú len domáci. Otec cez sklo ukazuje na svah a z pamäti vymenúva zatáčky a zlomy. Neúnavne ich porovnáva s Levočskou, Lopušnou a Poráčskou dolinou, Mlynkami, Plejsami či Rittenbergom. Pre mňa sú dosť podobné: malé strediská bez lanoviek, s jednou či dvoma zjazdovkami; nechýbajú im však čierne padáky, na ktorých sa mi vždy ako malej rozklepali kolená.

Otec ich pozná poslepiačky. Roky trávil v týchto strediskách každý víkend – od novembra až do mája. Vie, kde si natrhol vetrovku a kde zlomil lyžu. Príležitostí na podobné zážitky však postupne ubúda, a nie je to otcovou kondíciou. Knižný skiatlas zostavený združením Lavex v roku 1996 pri počte lyžiarskych stredísk na Slovensku uvádzal číslo 331. Na začiatku zimnej sezóny 2024/2025 odhadol portál lanovky.sk počet lokalít s aspoň jedným funkčným dopravným zariadením (lanovka alebo lyžiarsky vlek) na 114, z toho 30 areálov s lanovou dráhou a 84 s lyžiarskym vlekom. Za takmer 30 rokov tak klesol celkový počet lyžiarskych areálov na Slovensku o približne dve tretiny. Radikálny rozdiel dokazuje, že tradíciu malých, ale početných lyžiarskych areálov, ktorá sa rozvíjala predovšetkým v druhej polovici minulého storočia, nahradil iný model.

Popri anonymizovaných zjazdovkách veľkých stredísk v Tatrách môže Mraznica pôsobiť ako anachronický socialistický suvenír. Domáci sú ale pyšní na vlastné kritériá kvality. Je tu síce len jeden vlek, ale ťažko uniknete komornej žoviálnosti. Ak chcete prísť s deťmi, vždy na ne dovidíte a nikto ich nezrámuje vo vysokej rýchlosti. Imidž sa tu zakladá na návšteve za každého počasia, nie na značke výstroja. V tom Mraznica ostáva verná baníckej tvrdosti, ktorá ju formovala.

Prvý vlek v Mraznici vznikol už v roku 1959 ako iniciatíva miestnej Telovýchovnej jednoty Baník Hnilčík, pričom šikovne použili vyradený banský vrátok zo zrušenej zvážnej na Šafárke. Ďalšie dva vleky boli priamo v dedine. „Jeden nad Farským kostolom, a ešte jeden na hornej ulici. Moja babka vždy hovorila, že na Spiši mal každý svoj obľúbený svah – taký bol výber,“ spomína Kvetoslava Berčová, ktorá vyrástla na miestnych svahoch a v Mraznici pracuje počas zimnej sezóny.

Napriek tomu, že ide o individuálny šport, obecný vlek mal hlavne integračnú funkciu – spájal oba konce dediny naprieč generáciami a bol hlboko zakorenený v rytme sezónneho života. V tomto zmysle nešlo len o šport, ale o pravidelne opakovaný rituál, v ktorom sa prepájala fyzická aktivita s priestorovou skúsenosťou krajiny a rodinným životom.

V minulosti sa o svah delilo viac vlekov, na nákrese z roku 1987 sú štyri. V 80. rokoch minulého storočia sa v Mraznici dokonca súťažilo. Konali sa tam Majstrovstvá Slovenska dorastencov aj Majstrovstvá Slovenska vysokoškolákov v zjazdovom lyžovaní.

Generačná záležitosť

Dnes mladých na svahu veľa neuvidíte. Klientelu strediska tvorí zväčša staršia generácia. „Medzi dôchodcami je veľký záujem, donedávna sme mali nad 70 rokov lístok zadarmo, ale museli sme to posunúť na 75,“ dodáva so smiechom Kvetoslava Berčová. Ide často o ľudí, ktorých k lyžovaniu priviedol infraštruktúrny boom v 60. rokoch minulého storočia.

Zaujíma ma, či je dôvodom starnúcej klientely všeobecný odliv mladých z obce, alebo ide o niečo iné. „Myslím si, že je ťažké konkurovať väčším strediskám. Ľudia dnes majú iné nároky, preto sa sústredíme najmä na lyžiarske výcviky. To je ekonomicky aj ľudsky vďačné,“ vysvetľuje Kvetoslava Berčová.

Od roku 2016 funguje na Slovensku príspevok na kurzy pohybových aktivít v prírode (tzv. KPA), medzi ktoré spadajú aj lyžiarske kurzy pre žiakov základných a stredných škôl. Cieľom dotácie je zabezpečiť dostupnosť športových aktivít pre všetkých žiakov bez ohľadu na ich sociálne a ekonomické zázemie. Možno ho využiť jedenkrát počas štúdia na základnej škole a jeden raz počas štúdia na strednej škole. Predtým hradili náklady na lyžiarske kurzy v plnej výške rodičia. Z dokumentácie ministerstva školstva vyplýva, že v roku 2024 čerpalo príspevok na lyžiarsky kurz 1164 škôl v celkovej výške viac ako 10 miliónov eur.

„Pre deti je to zážitok na týždeň, ale potom je to už na rodičoch. Každému dieťaťu sme dali skipass pre rodičov grátis, ale málokto ponuku využil,“uzatvára tému meniacej sa klientely pracovníčka strediska Kvetoslava Berčová.Zdá sa, že kultúra menších stredísk nevyhnutne mizne spolu s generačnou výmenou.

Lyžiarsky raj?

Fakt, že lyžovanie na Spiši sa v polovici minulého storočia rozvíjalo najmä ako záhaľka miestnych baníkov, potvrdzuje aj banícke múzeum na Poráči prilepené k úpätiu svahu.

„Väčšina baníkov, ktorí tu strávili celý život, si to nikdy neprizná, ale tento banícky projekt bol od začiatku stratový,“ priznáva jeden zo zakladateľov Ján Ďurša, ktorý v bani pracoval až do ukončenia ťažby v roku 2019. Neskôr spoluzakladal Tovarišstvo Poráčskeho baníctva, s ktorým mapuje banícku históriu regiónu.

Svojou kôlňou, obloženou drevenými lyžami z 20. až 80. rokov minulého storočia, ma sprevádza ako múzeom. „V schátraných budovách železorudných baní sa nájde všeličo,“ priznáva svoje zdroje.

Poráč pritom nebol žiadnym lyžiarskym rajom. Obec leží nízko, iba 771 metrov nad morom, a tak sa neraz stane, že sneh z kopca odfúkne skôr, ako si človek pripne lyže. Napriek tomu tu dodnes fungujú dve strediská: Brodok a Poráčska dolina.

„Môj otec nebol športový typ, lyžiarsky výcvik som absolvoval až na strednej škole – učil som sa napodobňovaním staršieho brata. V lete sme hrali futbal, v zime sme lyžovali. Inej zábavy nebolo,“ komentuje Ján Ďurša fotky z detstva, na ktorých sa ako trojročný spúšťa na lyžiach dolu dedinou.

Jednou z výhod niekdajších veľkých podnikov ako Železorudné bane bolo napojenie na telovýchovné jednoty a s tým spojená výstavba rekreačných centier. „Najprv sme mali len lano, taký kotvičkový vlek, typ VL 200. Začiatkom 70. rokov sa postavil vlek v doline a vyklčoval sa svah, takzvaný zabijak. V šesťdesiatom druhom sa postavila prvá chata – reakreačné stredisko, kde sa konali pionierske tábory a lyžiarske zájazdy,“ približuje mi históriu strediska.

Nezabudne pritom dodať, že prístup k nim bol do istej miery elitársky: „Vyššie postavení zamestnanci podnikov mali svoje vlastné. Ich deti mali vždy lepšiu výstroj – jedným okom sme im to závideli. Ja som na lyže s umelou sklznicou musel robiť celé leto.“

V lyžiarskej tradícii dnes na Poráči pokračujú komerčné strediská. Okrem toho sa voľnočasová infraštruktúra skladá z opustených priemyselných budov, ortuťového odkaliska a zo zablatených betónových kvádrov, ktoré v neďalekých Rudňanoch plnia úlohu detského ihriska.

Ján Ďurša nachádza vyžitie na okolitých kopcoch. Nebyť prasknutého svalu, bol by dnes na skialpoch na Veľkej Knole alebo na bežkárskom výlete po zamrznutej Palcmanskej Maši. Nateraz si však musí vystačiť s biatlonom na Eurosporte, ktorý robí kulisu nášmu rozhovoru, keď sa presunieme do kuchyne.

Inak ho zahraničie po lyžiarskej stránke neláka. Berie to športovo: „Človek, čo vydrží na svahu celý deň, nelyžuje, ale šmýka sa.“

Na ponuku regiónu nedá dopustiť. O okolitých strediskách má patričný prehľad. Spomíname a porovnávame, ako sa zmenili.

„Aj Plejsy boli vychytené – tie boli naviazané na Hutu v Krompachoch. Skvelý bol aj Rittenberg – v podstate stredisko priamo v meste.“ Svah vzdialený len dva kilometre od centra Spišskej Novej Vsi, ktorý prevádzkoval miestny lyžiarsky klub, otvorili poslednýkrát v roku 2012. Dôvodom bol nedostatok financií na pokrytie energií a klesajúci záujem. Oči mi zablúdia na biatlonový prenos. Ešte jedna streľba a bude koniec sezóny.

Šport pracujúcej triedy

Na konci marca nie je na Spiši po prírodnom snehu ani stopy – usudzujem, že mi budú stačiť tenisky. Cesta na Mlynky vedie jedine cez kopec, či už vyrážate zo Spišskej Novej Vsi, z Popradu alebo Rožňavy. Odmenou za zdolané serpentíny je had dedín zomknutých okolo kľukatej jednopruhovej cesty. Stredom nej kráča pohrebná procesia. Spomaľujeme.

Alfréd Franko, vlekový technik, ktorý ma čaká v miestnom stredisku Ski Gugel, nad mojím meškaním mávne rukou. Je na dôchodku a podľa jeho slov „si sem vždy rád vyjde“. Od bufetu máme dobrý výhľad na celú mestskú časť, jednu z deviatich baníckych obcí. Aj tu sa história baníctva preplieta s tou lyžiarskou, čo dodnes potvrdzuje zjazdárska súťaž Zlatý kahanec (názov odvodený od baníckych karbidových lampášov), ktorá sa v Mlynkoch koná každoročne už od roku 1957. Ide o jedno z prvých lyžiarskych stredísk na Slovensku.

Bublina zamestnanosti postavená na ložiskách medi, sideritu a kobaltu tu spľasla dávno pred koncom režimu, už v šesťdesiatom siedmom. Ďalšou nádejou pre región sa od 70. rokov stal turizmus, ako stojí aj v kronike obce: „Občania Hladovej doliny nachádzajú zároveň pracovné možnosti v turistickom ruchu.“

Socialistický model turizmu poskytoval príležitosť na rovnomernejší rozvoj vidieka prostredníctvom siete lokálnych (a dostupných) športovísk. „Na parkovisku stálo 40 autobusov – z východoslovenských železiarní, zo sklární, z hutných stavieb, z pozemných stavieb. Hromadne sem zvážali celé podniky,“ opisuje Alfréd Franko zlaté časy strediska.

Aj podľa Františka Kolářa, historika olympizmu z Univerzity Karlovej v Prahe, podporoval systém zjednotenej telovýchovy lyžovanie u širokých vrstiev obyvateľstva bez ohľadu na ich sociálne postavenie.

„Lyžovanie sa objavilo v osnovách telesnej výchovy na základných a stredných školách, a to v podobe lyžiarskych kurzov. Aj preto nemožno lyžovanie v 60. až 80. rokoch minulého storočia označiť za šport elít. Tak sa skôr profilovalo v niektorých spoločenských vrstvách v medzivojnovom období, a potom po roku 1989,“ dodáva historik a kurátor Národního muzea v Prahe Jan Lomíček.

Pripomína, že „základňa amatérskych lyžiarov bola v Československu pomerne vysoká už na konci 40. rokov, a to vďaka tradičným telovýchovným organizáciám, akou bol do roku 1948 Sokol (v júni 1948 bola činnosť Sokola na Slovensku zakázaná, pozn. autorky). Po druhej svetovej vojne získavalo lyžovanie na popularite celosvetovo, a to bez ohľadu na politické rozdelenie sveta.“

Iná doba

Hoci Alfréd Franko nedá na lyžovanie v Mlynkoch dopustiť, faktom je, že zostáva v menšine. S úbytkom lyžiarov zimný turizmus neskôr doplnila ťažba dreva, ani to však južný Spiš nezachránilo od vysokej nezamestnanosti a nevyhnutného odlivu mladých. Počet obyvateľov v Mlynkoch sa podľa dát Štatistického úradu za polstoročie znížil o viac ako polovicu.

Alfréd Franko sledoval negatívny vývoj aj ako starosta: „Celú základnú školu dnes navštevuje ledva 50 detí,“ prikyvuje, „v minulosti to bolo aj 150 a škôl bolo viac.“

Nádej na pracovné príležitosti sa rysuje v projekte nového majiteľa hotela Slalom, ktorého schátraná budova stojí neďaleko vleku. Cieľom projektu za 16 miliónov eur je vybudovanie rekreačného rezortu, ktorého súčasťou má byť aj priľahlé lyžiarske stredisko. Projekt je aktuálne vo fáze posúdenia environmentálnych dopadov na ministerstve životného prostredia, keďže plánovaných 240 apartmánov by malo stáť v ochrannom pásme národného parku Slovenský raj. Podľa dostupných informácií má komplex po ukončení výstavby zamestnávať približne 20 ľudí. Otázkou zostáva, či je práve masívna výstavba anonymizovaných ubytovacích komplexov udržateľnou a ekologickou cestou rozvoja regiónu, a ako budú z projektu profitovať domáci.

Samotné lyžiarske centrum stále patrí obci. Od 90. rokov minulého storočia prešlo rukami niekoľkých nájomcov – viac či menej úspešne a s väčšími či menšími dlhmi. Istý čas stredisko prevádzkovala aj obec, ktorá však pri súčasných nákladoch nevie pokračovať. Hoci Ski Gugel dnes spravuje investor, zatiaľ ostáva pevne spätý s ľuďmi z okolia. Obec pomáha s úpravou chodníkov či náradím. Klub mladých lyžiarov tu trénuje dvakrát do týždňa výmenou za pomoc pri údržbe svahu v lete alebo drobných opravách.

Aj Alfréd Franko pomáha s prevádzkou: „Aby som bol úprimný, nemajú ani páru. Hneď prvý deň sezóny im spadlo lano, a nevedeli, čo s tým.“

Po stredisku sa pohybuje suverénne a sebaisto. To sa nedá povedať o mne. Lyžiarsky svah je aj tu strmý, podrážky tenisiek kĺžu po bielom blate. Alfréd nesúhlasne krúti hlavou nad mojím počínaním. „Technický sneh vydrží vždy dlhšie ako prírodný,“ pripomína mi, keď konečne „zlyžujem“ k nemu, „je to úplne iná štruktúra vločiek.“

 V strojovni prechádza pomedzi motory a vymenúva sily pohonov. Druhým dychom mi vysvetľuje zloženie čerpadiel, ktoré tlačia vodu do kanónov. Počas jeho prednášky začínam o vlekárstve premýšľať ako o remesle. „Bol som tu od prvej pomy po budovanie zasnežovacieho systému — celý život a tu aj umriem, zdá sa. Poznám to naspamäť, ale dnes je iná doba. Nemajú k tomu vzťah.“

Napriek tomu sa snaží zostať pragmatický. To, že lyžovanie je len doplnkovou službou k ubytovaniu, zopakuje počas nášho stretnutia hneď niekoľkokrát.

(Ne)poručíme ani vetru, ani dažďu

Okrem generačnej výmeny čelia nižšie položené lyžiarske strediská aj inému, obdobne plošnému problému. Časy, keď bola dolina biela od novembra do mája, sú pravdepodobne nenávratne preč. Podľa štúdie Inštitútu environmentálnej politiky (IEP) z roku 2024 sa predpokladá, „že lyžiarske strediská na Slovensku pod 1000 metrov nad morom nebudú mať postačujúce podmienky na vlastnú prevádzku, pričom ani vysoká intenzita zasnežovania nemusí stredisko zachrániť.“ Z tohto dôvodu vyzývajú na zváženie investícií do stavby stredísk a rozvoja služieb spojených s lyžovaním vo výškach pod 1700 metrov nad morom.

V Mlynkoch sa im tento rok podarilo zasnežiť len spodnú časť svahu. Vzhľadom na ceny za vodu a energie na umelé zasnežovanie, za úpravu svahov a prevádzku vlekov je to občas ťažká matematika. „Pritom nikto nevie, ako nás klíma podrží. Sám investor tvrdí, že ide o asi najriskantnejší projekt, do akého sa pustil,“ priznáva prevádzkar strediska Ski centrum Gugel Peter Bujňák.

V čase zrýchľujúcich sa klimatických zmien je udržanie menších lyžiarskych stredísk ekonomicky i environmentálne stále náročnejšie. Súbežne s ich „vymieraním“ je lyžovanie centralizované do veľkých rezortov a stáva sa cenovo nedostupným pre drvivú väčšinu obyvateľstva, čo pragmaticky konštatoval aj Igor Rattaj, zakladateľ a spolumajiteľ najväčšej investičnej skupiny v Tatrách Tatry Mountains Resorts. „Lyžovanie nie je už dávno ľudová zábava. Už to nefunguje tak, že si telovýchovná jednota postaví vlek na hocijakom kopci a keď nasneží, tak sa tam lyžuje. Musíme na túto predstavu zabudnúť. Zjazdovky dnes potrebujú obrovské investície. Lyžovanie si dnes už pomaly nemôže dovoliť ani stredná vrstva. Stále však je po ňom dopyt, čo je zaujímavé,“ povedal začiatkom roka v rozhovore pre Denník N.

Nejde pritom len o finančné možnosti, ale aj akýsi pocit nenáležitosti. Než autom preklenieme sedlo Grajnár, ešte raz sa ohliadnem na svah. Z diaľky pripomína bielu šmuhu na expresionistickej maľbe. Márne sa snažím znásilniť panorámu, vrátiť sa do detstva a vybaviť si zasneženú krajinu, v ktorej tichu sa utopí každé zacenganie železného lana vleku. Prostredie dnes komunikuje v inej frekvencii. A je pritom jedno, či sme na Spiši, Kysuciach, v Tatrách alebo Malej Fatre. Vždy, keď nasadám na vlek, cítim, ako sa otáčam chrbtom k hnedozeleným hrebeňom. Aj preto by som moje posledné dve lyžiarske sezóny spočítala na prstoch jednej ruky.

Vzdať sa lyžovania znamená pozrieť sa kríze do očí. Otázkou zostáva, nakoľko sme ochotní konfrontovať sa s tristnou realitou. Ruka v ruke s úprimnosťou ide totiž aj dávka environmentálneho žiaľu po biotopoch: po tom, ako si ich hapticky pamätáme, ako sme ich roky zažívali. Miera a šírka týchto strát sa z globálnej perspektívy javia ako zanedbateľný problém prvého sveta, preto svoje rozhodnutie nelyžovať pred otcom patrične zľahčujem. Díva sa na mňa so zmesou ľútosti a zarazenia. Jeho trucovitosť nepramení ani tak z neochoty vnímať meniace sa prostredie, ako z kultúry regiónu. Viem, že ak by mal príležitosť, naučil by lyžovať aj svoje vnúčatá – dedičstvo vo forme prenášania váhy do oblúkov. 

Autorka je študentkou intermediálnych štúdií